Černé mýty o Varšavské smlouvě

21. listopad 2015 | 20.15 |

V dnešnej dobe už začína byť viditeľná podstata mnohých dejov vôkol nás. Máme možnosť posúdiť pravdivosť či nepravdivosť mnohých tvrdení, ktoré nám v minulosti západná propaganda podávala skreslene – stali sme sa nástrojom rozbitia krajiny, v ktorej sme sa narodili. Navyše sa tak stalo bez vyhlásenia referenda. Je načase poznávať pravdu.


Ešte r. 2005 Poľsko senzačne vyhlásilo, že odtajnia všetky dokumenty organizácie Varšavskej zmluvy, t.j. vojenského zväzu socialistických krajín, ktorý bol vytvorený ako protipól už existujúcej aliancii NATO. Európske a svetové média začali okamžite chrliť hrubé titulky oznamujúce veľké odhalenia zákerných a krvavých vodcov bývalého Východného bloku. Ale potom na to všetko – zaujímavé je že všetci – zabudli. Žeby v nich – napriek všetkej snahe – nenašli nič kompromitujúce? Alebo žeby sa ukázalo, že dokumenty vrhajú temný tieň ani nie tak na Varšavskú zmluvu, ako skôr na NATO?


Aj v Rusku sú všetky dokumenty týkajúce sa činnosti vojenského bloku bývalých socialistických krajín naďalej utajené... až na jeden z nich. Trojstranový dokument bol odtajnený, jeho obsah je dostupný verejnosti. Hovorí o pre nás zaujímavej udalosti – vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a obsadenie Prahy r. 1968. Paradoxne práve tento dokument – ktorý by nás mal potešiť – sa akosi znepáčil ako našim, tak aj českým kolegom pri moci. Čo sa to tak strašne znepáčilo našej aj českej aktuálnej elite? Alebo sa stáva viditeľným to, čím nás to vlastne už desaťročia kŕmia?


Gorbačov sa veľmi rýchlo a rád r. 1990 presvedčil, že Západ a krajiny vtedajšieho socialistického bloku nie sú viac nepriateľmi. Logicky z toho vyplynulo, že prítomnosť vojsk Varšavskej zmluvy v Európe nie je viac potrebná. Vytvorila sa Rada NATO-Rusko, NATO a ruské vojská začali robiť spoločné vojenské cvičenia. Väčšina vtedajších vodcov socialistických krajín sa nechcela ani len zamyslieť nad tým, k čomu nevyhnutne privedie likvidácia Varšavskej zmluvy. Pretože však NATO sa odvtedy začalo agresívne rozpínať nielen po Európe znamená to, že vtedajším politikom niečo podstatné uniklo. Inak by dnes nemohla dozrievať situácia, ktorá môže skončiť ďalšou veľkou vojnou.


Varšavská zmluva vznikla ako reakcia na roky predtým vytvorené NATO, pričom povestnou kvapkou, ktorá preliala čašu sa stalo prijatie Nemeckej spolkovej republiky do NATO. Musela sa preto vytvoriť organizácia, ktorá by bola schopná zabezpečiť vojensko-strategickú rovnováhu a tak garantovať mier.


Varšavská zmluva bola od svojho vzniku a počas celej svojej existencie obviňovaná z agresívnych plánov proti Západu. Akosi všetkým unikalo, že obvinenia pochádzali z krajín druhého vojenského zoskupenia – z NATO. Ale bol naozaj vojenský zväzok socialistických krajín agresívnym? Nuž, skoro všetky dokumenty týkajúce sa činnosti Varšavskej zmluvy sú dodnes v utajenom režime. Napriek tomu je možné zostaviť obraz tej doby.


Druhá svetová vojna sa iba skončila r. 1945 a Veľká Británia a USA už mali vypracovaný plán na vojenský útok proti svojmu bývalému spojencovi v protifašistickej koalícii. Operácia dostala kódový názov "NEMYSLITEĽNÉ". Plán predpokladal, že britská skupina vojsk zo severnej časti Západného Nemecka a južná skupina vojsk v Západnom Nemecku – Američania – v lete 1945 zaútočia na sovietske vojská, ktoré po vojne ostali umiestnené v Poľsku. Briti mali zaútočiť cez Štetín a Američania cez Lipsko a Cotbus. Plán predpokladal, že do bojov budú nasadené aj nemecké vojenské jednotky. Británia bola už roku 1945 ochotná vyzbrojiť fašistov, t.j. odpustiť im bombardovanie svojich miest a smrť tisícok Britov. Generál Montgomery dal už r. 1945 rozkaz uchovať výzbroj nemeckých divízií pre prípad, že sa začne vojna proti ZSSR. Plán sa však vtedy zrealizovať jednoducho nedalo. V apríli 1945 sa americké a sovietske vojská stretli na rieke Labe, kde došlo k skutočnému zbrataniu sa Američanov a Rusov. Briti pochopili, že primäť Američanov bojovať proti tým, s ktorými sa len nedávno podelili o radosť z veľkého víťazstva sa jednoducho nepodarí. V skutočnosti na Západe mal veľmi vysokú autoritu aj Stalin. Preto bolo potrebné najskôr odstrániť aj jeho. Za splnenie tejto úlohy bol Churchill povýšený do rytierskeho stavu.


Američania však dali už tri mesiace po páde Berlína svetu najavo, že sú pripravení na novú vojnu. Demonštráciou tohto postoja bolo zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.


Americké hlavy ochladli už 3. augusta 1947 na vojenskej prehliadke na letisku Tušino v Moskve. Nad hlavami zúčastnených – medzi ktorými boli aj západní návštevníci – preleteli 3 najnovšie strategické bombardéry TU-4. ZSSR tým demonštroval, že má technické prostriedky na doručenie jadrovej zbrane na územie USA. Američanov – čo je veľmi smutné – možno odradiť od útoku jedine demonštráciou reálnej vojenskej možnosti zasiahnuť ich územie. Preto už čoskoro nastúpila Studená vojna. ZSSR bol totiž pre Američanov vždy prekážkou v absolútnej kontrole nad svetom.


Američania veľmi rýchlo prijali taktiku odstránenia tejto prekážky cudzími rukami. Na túto úlohu sa ideálne hodila Európa – trebalo iba do tohto projektu vhodne zatiahnuť európske krajiny. Západné média preto začali systematicky strašiť európske obyvateľstvo sovietskym útokom a pozývať na pomoc Američanov, aby ich ochránili pred "Červeným medveďom". Takýto obraz vyvolal v Európe veľké znepokojenie. Cieľ bol dosiahnutý.


Ústava OSN zakazovala zostavovanie vojenských zväzkov všetkým krajinám, ktoré nepatria do toho istého regiónu. Preto USA vymysleli akýsi fiktívny "Severoatlantický región" – a mohli vytvoriť NATO, Severoatlantickú vojenskú alianciu. Podľa plánov NATO sa hlavným európskym nepriateľom ZSSR malo stať Nemecko.


Anglosasi po právnej stránke uzavreli dohodu s nepriateľom, ktorého len nedávno spolu so ZSSR porazili. Stalo sa tak de jure 4. apríla 1949 vo Washingtone. Zakladajúcimi členmi NATO sa stalo 12 krajín: USA, Veľká Británia, Kanada, Island, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Nórsko, Dánsko, Taliansko a Portugalsko. Roku 1952 sa pripojilo Grécko a Turecko. "Zlatým klincom" anglosaského divadla sa stalo prijatie Západného Nemecka. Stalo sa tak presne na 10. výročie porážky fašistického Nemecka vo veľkej vojne – 9. mája 1955. Všimnime si, že vtedy ešte Západ "nevedel" o tom, že vojna skončila akéhosi 8. mája...

Nastúpila už nutnosť organizovať niečo na svoju obranu, a tak 14.5.1955 vznikla v hlavnom meste Poľska Varšavská zmluva. Mala týchto členov: Albánsko, Bulharsko, Maďarsko, NDR, Poľsko, Rumunsko, ZSSR a Československo. Albánsko však pomerne skoro svoje členstvo zrušilo. Zmluva bola zostavená na plnej rovnosti všetkých členov organizácie. Už od prvých dní existencie Varšavskej zmluvy začali západné médiá šíriť jej obraz ako nebezpečného agresora. Ak sa chceme odborne pozrieť na to, aký bol charakter Varšavskej zmluvy oproti NATO, môžeme použiť napríklad údaje nezávislých inštitútov. IISS (Internationala Institute for Strategic Studies) z Londýna a SIPRI (Stockholm International Peace Research Institute) uvádzajú jasné údaje. V štruktúre vojsk Varšavskej zmluvy prevládali prostriedky obrany – najmä vojská protivzdušnej obrany, v štruktúre NATO vidieť jasnú prevahu v prostriedkoch na útok. Každý odborník hneď zistí, kto mal obranný a kto útočný charakter. 


Západné médiá neustále opakovali, že Varšavská zmluva má agresívny charakter, ako príklad podávali najmä udalosti v Maďarsku z roku 1956 a z Československa 1968. Možno povedať, že žiadne iné argumenty ani nikdy nemali. Otázkou je, možno udalosti r. 1956 v Maďarsku a 1968 v Československu považovať za akty agresie zo strany Varšavskej zmluvy?


V Maďarsku nešlo o vojenský zásah Varšavskej zmluvy, ale výlučne o operáciu Sovietskej armády. Maďarsko bolo totiž vo vojne spojencom fašistického Nemecka, členom jeho koalície, a teda malo štatút okupovanej krajiny vzhľadom na to, že bolo vo vojne porazené. ZSSR hneď na začiatku dal vedieť všetkým členským krajinám Varšavskej zmluvy, že navodenie poriadku zabezpečí výlučne jeho armáda, bez akejkoľvek pomoci zo strany ostatných členských štátov. A tak sa to aj stalo, žiadna iná armáda sa operácie nezúčastnila. Prvý argument teda odpadá.


Udalosti v Československu mali úplne iný charakter. Vzhľadom na SNP a účasť československého armádneho zboru v bojoch druhej svetovej vojny na strane ZSSR bolo Československo považované za spojenca Sovietskeho zväzu a člena protifašistickej koalície, musel byť teda volený iný postup. Pre lepšie vniknutie do udalostí tej doby je dobre si pozrieť dokumentárne filmy ČESKOSLOVENSKO, ROK SKÚŠOK od režiséra A. Kološina z r. 1969 a ODPOR NEPRIATEĽOM SOCIALIZMU od režiséra I. Venžera z roku 1968. Nechajme teraz bokom demoverziu, ktorou nás dlhodobo kŕmia a pozrime sa na udalosti z pohľadu dokumentárnych záznamov.


V Prahe došlo k streľbe z guľometov na sovietskych vojakov a aj k zapaľovaniu tankov tak, že pribiehali k tankom odzadu, prebíjali plechové nádrže s naftou a fakľami ich zapaľovali. Tieto udalosti prebiehali na pozadí vojenských cvičení NATO v Západnom Nemecku na hraniciach s Československom. Toto cvičenie vojsk NATO s názvom Čierny lev bolo prenesené zo Švábska. Roku 1968 vôbec už od začiatku prebiehali na území NSR pri hranici s Československom nepretržite za sebou rôzne vojenské manévre NATO. Ťažká technika bola prenesená tak blízko k hraniciam ČSSR, aby boli výstrely z diel dobre počuteľné aj v hĺbke nášho územia. Dovtedy NATO nikdy nič také neurobilo. Ako keby hovorili: vidíte, sme tu, hneď vedľa vás – konajte! Buďte aktívni, povstaňte a konajte!


Pražská opozícia sa "zhodou okolností" zaktivizovala už na prelome januára/februára 1968. V marci sa už oficiálne objavila úderná sila opozície – ako sa samotná pražská opozícia nazvala – Klub 231. Názov bol taký preto, lebo v Klube bolo veľa ľudí, ktorí boli predtým súdení podľa §231 ústavného Zákona o ochrane republiky. Dnešná propaganda šíri, že išlo výlučne o dobrých demokratov, ktorí chceli pre nás iba to najlepšie. Akosi zabúdajú doplniť, že podľa tohto paragrafu bolo odsúdených najmä veľa bývalých fašistov, členov SS a vôbec kolaborantov s nacistickým Nemeckom.


Dnes sa túto organizáciu snažia predstavovať v ružovom svetle ako jednu z opozičných strán, ale členovia Klubu 231 boli predovšetkým vopred pripravovaní žoldnieri, ktorých úlohou bolo zvrtnúť udalosti do ozbrojených operácií, teda otvoreného ozbrojeného prevratu.


NATO malo plán vstúpiť do ČSSR a Prahy, a práve nato boli už pripravené vojská. Československí pohraničníci už dokonca demontovali aj ploty na západných hraniciach, aj keď krajina bola otvorená aj bez toho. Do ČSSR za prvý polrok r. 1968 vstúpilo 368 000 západných Nemcov.

Skutočnou otázkou je, či tieto udalosti naozaj predstavovali hrozbu pre našich obyvateľov, či sa udalosti naozaj plánovali dostať do roviny krvavého, ozbrojeného prevratu? Fakty hovoria jasne. V Prahe sa pripravoval ozbrojený prevrat. Boli nájdené tajné sklady zbraní určené práve na tento účel.

Najskôr našli takýto sklad v budove Ministerstva poľnohospodárstva. Situáciu naozaj plánovali dohnať do ozbrojených zrážok a krviprelievania.

Bolo nájdených a zhabaných množstvo zbraní, ktoré boli sústredné na jedno miesto a neskôr naložené na nákladné autá a vyvezené z Prahy.

Išlo nielen o pištole a iné ľahké zbrane, zhabané boli aj guľomety – nielen ľahké, ale aj stojanové.

Medzi zhabanými zbraňami boli aj ľahké mínomety s muníciou a debne s výbušninami.

Tajné sklady zbraní boli objavené najmä v suterénoch budov viacerých Ministerstiev. V skutočnosti sa nepodarilo zabaviť všetky, lebo niektoré z nich boli vyhodené do vzduchu členmi Klubu 231.


Kto má zdravý úsudok pochopí k čomu to všetko malo viesť. Oficiálne sa hovorí o tzv. Pražskej jari v ružových farbách. Príprava ozbrojeného povstania bola prekazená, ale romantický názov "Pražská jar" propagandisti zručne a široko používajú na navodenie pozitívnych farieb dodnes. Existuje však dostatok dôkazov na to, aby bolo jasné o čo vlastne išlo. Ostáva iba dodať, že v žiadnom prípade nešlo o sklady vtedajších Ľudových milícií.


Na tejto operácii sa zúčastnili vojská Varšavskej zmluvy. Dnes sa akosi nespomína, že rozhodnutie sa prijalo konsenzom, ale hlavne nevieme to, že najaktívnejším navrhovateľom tohto zásahu bolo Poľsko, ktoré na naše územie vyslalo vojenský kontingent o sile 40 000 vojakov. Vzhľadom na to, ako statočne "zabudli" na svoje sľuby o odtajnení pozadia činnosti Varšavskej zmluvy možno predpokladať, že dôkazy našli. Hovoria však o niečom inom, ako by oni sami chceli.


Celá "krvavá" operácia vojsk Varšavskej zmluvy priniesla asi 90 obetí. Ak by cieľom operácie bol výlučne vojenský zásah, čísla by vyzerali úplne inak. Tu je namieste spomenúť americké "mierové", teda demokratické operácie toho obdobia – Kóreu, Vietnam, Panamu a mnohé ďalšie. Všade tisícky a tisícky obetí, presnejšie milióny a milióny. Všimnime si, že udalosti u nás sa oficiálne označujú ako "Pražská jar". Dnes si aj mladá generácia môže overiť, čo znamená a kam viedla americká operácia "Arabská jar" – utečenci zaplavujúci Európu sú jej priamym výsledkom. Nezabudnime ani na útok na Irak a Afganistan, pričom len v Iraku bolo zabitých vyše milióna obyvateľov. Buďme radi, že sme boli členmi Varšavskej zmluvy. Bez nej by dnešný svet vyzeral úplne inak.
 

ZDROJ

Zpět na hlavní stranu blogu

Komentáře