Jezevec-mrzout | Co vám média neřeknou

Eduard Chmelar
ČO VÁM MÉDIÁ O PETROVI KELLNEROVI NEPOVEDIA

Vždy som si ctil zásadu, že o mŕtvych len v dobrom a keď nemáš povedať čo dobré, tak sa radšej stíš pred majestátom smrti. Ako sa však zachovať v prípade, keď zomrie jeden zo symbolov stredoeurópskej oligarchie a mafiánskeho kapitalizmu, no v médiách sa dočítate len o tom, že to bol človek, ktorý sa vyznačoval skvelou intuíciou, osobnou skromnosťou, filantropiou, Miloš Zeman o ňom napíše, že si ho "veľmi vážil pre jeho podnikateľské úspechy" a Václav Klaus to dokonca zaklincuje, že "patril k tým, o ktorých môžeme povedať, že sa zaslúžil o našu krajinu"... a vám sa zdá, že ste celý ten čas žili na inej planéte.

Ja to teda risknem, aj keď ma veľa ľudí nebudem mať rado (na čo som už zvyknutý), a to nielen preto, že pravda oslobodzuje, ale najmä preto, že tento nekrotainment (snaha zúčastňovať sa na masovom smútku ako na vzrušujúcej udalosti), je učebnicovou lekciou z kurzu chápania podstaty tohto systému, kto v ňom vládne a aké nástroje ovládania využíva. Pretože z tejto pozície - z pozície záujmov bohatých - vás (dez)informujú o všetkom.

Peter Kellner bol jedným z najvýraznejších symbolov mafiánskeho kapitalizmu, ktorý tento systém legitimizoval ako najväčšie dobro. S jeho menom by sa malo spájať predovšetkým rozkradnutie finančného priemyslu v privatizácii, státisíce ľudí v dlhovej pasci kvôli úžerníctvu, ovplyvňovanie zahraničnej politiky štátu v prospech vlastného biznisu atď. Bol to človek, ktorý zbohatol na vytunelovaní investičného fondu a podvode voči drobným investorom. Vsádzal na osvedčené oligarchické postupy ako je klientelizmus, zaštítenie sa politickou mocou, korupcia, mafiánske spôsoby vydierania.

Tieto praktiky si liečil neúprimnou pózou charity. Typickým príkladom takejto činnosti bol Home Credit. Je až neuveriteľné, ako sa podarilo z tejto pyramídovej hry vyrobiť obraz pomoci slabším. Tento biznis však nebol založený na tom, že poskytoval ľuďom veľmi výhodné úroky. Ako upozornil už v októbri minulého roka český senátor Václav Láska, bol založený na sankciách. Zarábal na tom, že aj to najmenšie porušenie zmluvy bolo astronomicky pokutované. Napríklad ak ste dva dni meškali so splatením pôžičky, HC vám okamžite napočítal sankcie v stovkách percent a z požičaných 10 000 bol odrazu dlh 100 000 a viac.

Mnohým sa rozpadli rodiny, mnohí si siahli na život, iní skončili ako bezdomovci. Nie náhodou si Kellner so svojím HC vyslúžil v Číne prezývku "kráľ úžerníkov", kde sú na takéto praktiky obzvlášť citliví. Táto forma "podnikania" je jedna z najodpornejších, aké poznám, a hádajte, koho mi pripomína na Slovensku...

Pred dvoma rokmi sa Kellner posťažoval, ako mu prekáža, že v západnej civilizácii víťazí "ideológia nárokovosti a rovnostárstva". A presne toto bol hodnotový svet nielen najbohatšieho Čecha, ale aj celého súčasného kapitalizmu. Oni majú dokonca pocit, že majú na svoje nalúpené miliardy nárok, že im máte byť vďační za to, že naše republiky ošklbali na kosť a že im máte tlieskať, keď vám hádžu omrvinky a ostentatívne ukazujú na veľkých tabuliach, ako málo stačí, aby si vás kúpili. Presne tak, ako keď sa Jozef Majský v slabej chvíľke úprimne priznal, že sa chce raz svojim deťom pozrieť do očí, keď sa ho spýtajú, čo si robil, keď sa rozkrádala republika...

Spomeňte si raz na to, keď budú médiá opäť raz hystericky jačať Fico je zlodej, Dzurinda je zlodej, Mečiar je zlodej... ale pred tými najväčšími zlodejmi, ktorí ich vlastnia, budú stáť v úctivom predklone. Preto o Kellnerovi treba hovoriť. Nie preto, že by ma bavilo tancovať na jeho mŕtvole, ale preto, že po jeho "podnikateľskom úspechu" zostali státisíce obetí a že sa na vytváraní priaznivého imidžu tohto zločineckého systému podieľalo príliš mnoho politikov a novinárov, ktorí dnes svoje svedomie prehlušujú propagandistickými nekrológmi.